Život Prešova
online
online
Invázia z 20. na 21. augusta 1968 zastavila reformný proces v ČSSR
19.08.2020 Bratislava
Bratislava
19. augusta (TASR) – V utorok 20. augusta 1968 o 17.00 h popoludní
oznámil anonymný telefonát spravodajcovi Československej tlačovej
kancelárie v Budapešti, že sa čoskoro začne vojenská intervencia do
Československa. Večer o 23.00 h prekročili československé hranice armády
Sovietskeho zväzu a ďalších spojeneckých krajín – Poľska, Maďarska,
Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Tým sa začala
invázia, ktorej cieľom bolo zastaviť reformný proces v Československej
socialistickej republike (ČSSR) známy ako Pražská jar.
Už na prelome rokov 1967 a 1968 vedenie Komunistickej strany Československa (KSČ) rokovalo o oddelení funkcií najvyššieho predstaviteľa strany a prezidenta republiky. Oba posty zastával Antonín Novotný, ktorý očakával podporu od najvyššieho predstaviteľa sovietskych komunistov Leonida Iľjiča Brežneva. Ten však vyslovil pamätnú vetu: "Éto vaše delo." (Je to vaša vec.)
Za prvého tajomníka Ústredného výboru (ÚV) KSČ bol v januári 1968 zvolený dovtedajší prvý muž Komunistickej strany Slovenska Alexander Dubček. Neobľúbený prezident Antonín Novotný rezignoval 22. marca. O osem dní neskôr, 30. marca, zvolilo Národné zhromaždenie za jeho nástupcu Ludvíka Svobodu.
V apríli bol prijatý Akčný program KSČ - na dva roky naplánované zmeny sa mali týkať občianskych práv a slobôd, politického systému, ekonomiky a kultúrnej a zahraničnej politiky. Naplánovaná bola aj postupná federalizácia štátu na dve rovnoprávne časti. Nová vláda, na čele ktorej stál premiér Oldřich Černík, bola vymenovaná 8. apríla.
Vývoj v ČSSR narážal na čoraz intenzívnejší nesúhlas Kremľa a najvyšších sovietskych predstaviteľov. Generálny tajomník ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) Brežnev vyjadril nespokojnosť už počas februárovej návštevy ČSSR. Na rokovaniach sovietskych a československých delegácií 4. mája v Moskve žiadalo sovietske vedenie rázne opatrenia proti antisocialistickým a pravicovým silám.
Ostrú reakciu Moskvy vyvolalo aj vyhlásenie 2000 slov, ktoré s podporou viacerých intelektuálov publikoval 27. júna spisovateľ Ludvík Vaculík. Manifest nabádal k podpore demokratizačného procesu, no Brežnev ho označil za "nástup síl, ktorý navodí kontrarevolučnú situáciu".
Na prelome júla a augusta sa stretli vedenia KSČ a KSSZ v železničnom vagóne v Čiernej nad Tisou na hranici ČSSR a vtedajšieho Sovietskeho zväzu – na žiadosť sovietskej strany malo ostať rokovanie utajené, čo sa však nepodarilo.
Nadviazala naň 3. augusta v Bratislave konferencia predstaviteľov ZSSR, NDR, Poľska, Maďarska a ČSSR. Výsledkom bolo prijatie Bratislavskej deklarácie, ktorá obsahovala tzv. Brežnevovu doktrínu: "Podpora, ochrana a upevnenie socializmu sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín." O takto formulované právo zasiahnuť v ktorejkoľvek socialistickej krajine sa opierala nielen invázia v auguste 1968, ale aj sovietsky vpád do Afganistanu 25. decembra 1979.
Práve počas bratislavskej schôdzky tiež odoslal Vasiľ Biľak prostredníctvom tajomníka ÚV KS Ukrajiny Piotra Šelestu tzv. pozývací list Leonidovi Brežnevovi – podpísali ho tiež Alois Indra, Antonín Kapec, Drahomír Kolder a Oldřich Švestka. Signatári listu žiadali Brežneva o pomoc všetkými prostriedkami. "Iba s Vašou pomocou bude možné vytrhnúť ČSSR z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie," uvádza sa v liste.
O invázii rozhodovalo sovietske vedenie 15. až 17. augusta v Moskve, pričom rokovania ovplyvňovali dezinformácie KGB (tajnej služby) vykresľujúce situáciu v ČSSR v dramatických farbách. Zástancami vojenského zásahu boli najmä predstavitelia silových zložiek, napríklad minister obrany maršal Andrej Grečko či šéf KGB Jurij Andropov. Samotný Brežnev podľa svedkov vystupoval dlho ako zástanca kompromisu, no aj v snahe neznepriateliť si armádne kruhy napokon s intervenciou súhlasil. Päť zúčastnených štátov Varšavskej zmluvy sa na jej pláne dohodlo 18. augusta.
V Prahe sa začalo 20. augusta o 14. hodine zasadanie predsedníctva ÚV KSČ. Počas zasadania prišla večer o 23.30 h prvá správa o obsadzovaní republiky.
Už na prelome rokov 1967 a 1968 vedenie Komunistickej strany Československa (KSČ) rokovalo o oddelení funkcií najvyššieho predstaviteľa strany a prezidenta republiky. Oba posty zastával Antonín Novotný, ktorý očakával podporu od najvyššieho predstaviteľa sovietskych komunistov Leonida Iľjiča Brežneva. Ten však vyslovil pamätnú vetu: "Éto vaše delo." (Je to vaša vec.)
Za prvého tajomníka Ústredného výboru (ÚV) KSČ bol v januári 1968 zvolený dovtedajší prvý muž Komunistickej strany Slovenska Alexander Dubček. Neobľúbený prezident Antonín Novotný rezignoval 22. marca. O osem dní neskôr, 30. marca, zvolilo Národné zhromaždenie za jeho nástupcu Ludvíka Svobodu.
V apríli bol prijatý Akčný program KSČ - na dva roky naplánované zmeny sa mali týkať občianskych práv a slobôd, politického systému, ekonomiky a kultúrnej a zahraničnej politiky. Naplánovaná bola aj postupná federalizácia štátu na dve rovnoprávne časti. Nová vláda, na čele ktorej stál premiér Oldřich Černík, bola vymenovaná 8. apríla.
Vývoj v ČSSR narážal na čoraz intenzívnejší nesúhlas Kremľa a najvyšších sovietskych predstaviteľov. Generálny tajomník ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) Brežnev vyjadril nespokojnosť už počas februárovej návštevy ČSSR. Na rokovaniach sovietskych a československých delegácií 4. mája v Moskve žiadalo sovietske vedenie rázne opatrenia proti antisocialistickým a pravicovým silám.
Ostrú reakciu Moskvy vyvolalo aj vyhlásenie 2000 slov, ktoré s podporou viacerých intelektuálov publikoval 27. júna spisovateľ Ludvík Vaculík. Manifest nabádal k podpore demokratizačného procesu, no Brežnev ho označil za "nástup síl, ktorý navodí kontrarevolučnú situáciu".
Na prelome júla a augusta sa stretli vedenia KSČ a KSSZ v železničnom vagóne v Čiernej nad Tisou na hranici ČSSR a vtedajšieho Sovietskeho zväzu – na žiadosť sovietskej strany malo ostať rokovanie utajené, čo sa však nepodarilo.
Nadviazala naň 3. augusta v Bratislave konferencia predstaviteľov ZSSR, NDR, Poľska, Maďarska a ČSSR. Výsledkom bolo prijatie Bratislavskej deklarácie, ktorá obsahovala tzv. Brežnevovu doktrínu: "Podpora, ochrana a upevnenie socializmu sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín." O takto formulované právo zasiahnuť v ktorejkoľvek socialistickej krajine sa opierala nielen invázia v auguste 1968, ale aj sovietsky vpád do Afganistanu 25. decembra 1979.
Práve počas bratislavskej schôdzky tiež odoslal Vasiľ Biľak prostredníctvom tajomníka ÚV KS Ukrajiny Piotra Šelestu tzv. pozývací list Leonidovi Brežnevovi – podpísali ho tiež Alois Indra, Antonín Kapec, Drahomír Kolder a Oldřich Švestka. Signatári listu žiadali Brežneva o pomoc všetkými prostriedkami. "Iba s Vašou pomocou bude možné vytrhnúť ČSSR z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie," uvádza sa v liste.
O invázii rozhodovalo sovietske vedenie 15. až 17. augusta v Moskve, pričom rokovania ovplyvňovali dezinformácie KGB (tajnej služby) vykresľujúce situáciu v ČSSR v dramatických farbách. Zástancami vojenského zásahu boli najmä predstavitelia silových zložiek, napríklad minister obrany maršal Andrej Grečko či šéf KGB Jurij Andropov. Samotný Brežnev podľa svedkov vystupoval dlho ako zástanca kompromisu, no aj v snahe neznepriateliť si armádne kruhy napokon s intervenciou súhlasil. Päť zúčastnených štátov Varšavskej zmluvy sa na jej pláne dohodlo 18. augusta.
V Prahe sa začalo 20. augusta o 14. hodine zasadanie predsedníctva ÚV KSČ. Počas zasadania prišla večer o 23.30 h prvá správa o obsadzovaní republiky.
www.ZIVOTPO.sk
